HISTÓRIA SRBSKÉHO NÁRODNÉHO DIVADLA

1861 – 1914

Srbské národné divadlo bolo založené 16/28 júla 1861 v Novom Sade, vo vtedajšom Rakúskom cisárstve (od roku 1867 Rakúsko-uhorská monarchia). Vojvodina mala v tom čase už dlhú divadelnú tradíciu, od študentských diletantských predstavení, až po súkromné profesionálne divadelné súbory. Divadlo bolo založené v čase prebúdzajúceho sa národného povedomia a boja za národnú slobodu. V tom čase bola väčšina obyvateľov Nového Sadu srbskej národnosti, veľký počet z nich bol vysoko vzdelaný, tri štvrtiny majetkov a obchodov boli v rukách Srbov, preto nie je náhoda, že Srbské národné divadlo bolo založené práve v Novom Sade. Hosťovanie divadelnej družiny Jovana Kneževića v Novom Sade, v roku 1860, podnietila Jovana Đorđevića k napísaniu viacero článkov v Srbskom denníku, o nevyhnutnosti založenia Srbského národného divadla. Prípravy na založenie robili Svetozar Miletić, Stefan Branovački, Jovan Đorđević a Jovan Jovanović, neskôr známy ako Zmaj. Srbské národné divadlo bolo založené na zasadnutí Srbskej čitárne, ktorej predsedal Svetozar Miletić, predovšetkým ako národná inštitúcia, ktorá, prostredníctvom dramatickej literatúry a hereckého umenia, mala za úlohu sprostredkovať srbské slovo a dejiny, prebúdzať národné povedomie a zvyšovať kultúrnu úroveň Srbov a tým poskytovať odpor viedenským a peštianskym úradom. Keďže Divadlo ešte nebolo štátnou inštitúciou, Srbská čitáreň založila Spoločnosť pre Srbské národné divadlo, ktorá sa mala o Divadlo starať a financovať ho. Zakladajúce zhromaždenie Spoločnosti sa konalo 29. a 30. mája 1862 a na ňom bola prijatá aj prvá Ústava Spoločnosti. Na schválenie založenia a činnosti Spoločnosti sa však čakalo až do 18. júla 1865, keď ju podpísal cisár František Jozef. Okrem vtedajších významných osobností sa členom Spoločnosti mohol stať každý jednotlivec, ktorý zaplatil 50 forintov, a každá právnická osoba, ktorá zaplatila 100 forintov. Spoločnosť mala vlastnú Správnu radu na čele s náčelníkom a dve oddelenia: Divadelné, ktoré sa staralo o hereckej družine, repertoáre a ďalších odborných záležitostiach, a Ekonomické, ktoré zabezpečovalo materiálne zdroje pre prácu Divadla. Zhromaždenie spoločnosti pozostávalo zo všetkých individuálnych členov a zástupcov členov právnických osôb a stretávalo sa raz ročne. Miestne divadelné výbory boli rozmiestnené po celej Vojvodine a mali za úlohu organizovať prácu Divadla vo svojich miestach počas hosťovania. Prvým správcom bol Jovan Đorđević, ktorý v tejto funkcii zotrval do roku 1867, kedy na pozvanie kniežaťa Mihaila odišiel, aj s polovicou hercov, do Belehradu a založil Národné divadlo. Đorđevića nahradil Antonije Hadžić. Divadlo bolo založené s deviatimi hercami: Dimitrije Ružić, Dimitrije Marković Kikinđanin, Nikola Nedeljković, Kosta Hadžić, Mihailo Gavrilović, Mihailo Rac(ković), Mladen Cvejić, Stevan Čekić a Draginja Popović (neskôr Ružić) a v nasledujúci deň, 17. júla, boli prijatí aj: Ljubica Popović, Milica Grunčić aj Nikola Zorić. Prvým predstavením boli Priatelia od Lazara Lazarevića a Mužská metóda a ženské majstrovstvo od Lajoša Kevera, 23. júla/4. augusta 1861.

Divadlo uvádzalo predstavenia vo všetkých miestach Vojvodiny, ale cestovalo aj mimo Vojvodiny. V Novom Sade sa predstavenia hrávali v dvorane na prvom poschodí krčmy U slnka, v sále krčmy U kráľovnej Alžbety (Kod kraljice Jelisavete) (dnešný hotel Vojvodina), v lete v aréne U zeleného venca) (na mieste dnešného Apollo Centra), od roku 1872 do roku 1892, keď bola zbúraná budova na Trifkovićovom námestí, a od roku 1895 v Dunđerskovom divadle (nachádzalo sa na nádvorí dnešného hotela Vojvodina a 22. januára 1928 vyhorelo pri požiari), v divadelnej budove, ktorú statkár Lazar Dunđerski postúpil Srbskému národnému divadlu.

Po prvej dekáde svojho pôsobenia Divadlo spustilo aj svoju publikačnú činnosť – prvé číslo novín Divadlo (Pozorište) vyšlo 26. decembra 1871 a redigoval ho Antonije Hadžić. V roku 1872 Divadlo spustilo edíciu Zborník divadelných diel (Zbornik pozorišnih dela), v ktorej publikovalo domáce dramatické hry a preklady drám zahraničných autorov, ktoré boli v repertoári Srbského národného divadla.

Toto obdobie práce poznačili aj správcovia: zakladateľ Jovan Đorđević do roku 1868, jeho nástupca Antonije Hadžić viedol divadlo do roku 1879, potom bol dočasným správcom Dimitrije Ružić do roku 1892, a potom opäť Antonije Hadžić a potom zase Dimitrije Ruzić do roku 1904, po ňom, rok a pol, správcom bol Branislav Nušić, potom Pera Dobrinović do roku 1911 a potom, až do prvej svetovej vojny, Žarko Savić.

Až do prvej svetovej vojny bolo Srbské národné divadlo miláčkom, spomedzi národných inštitúcií.

INFORMÁTOR O ČINNOSTI SRBSKÉHO NÁRODNÉHO DIVADLA NOVÝ SAD

1918 – 1941

Po vojne fungovalo Srbské národné divadlo v úplne nových politických a spoločenských podmienkach – Vojvodina sa stala súčasťou nového štátu. Vo veľmi ťažkých podmienkach, bez štátnej pomoci, Spoločnosť pre Srbské národné divadlo (Spoločnosť pre SND) obnovila činnosť Divadla. Správcom a predsedom Spoločnosti bol Dr. Đura Trifković. Prvý herecký súbor pozostával prevažne z predvojnových členov, ale v tomto období sa často menil, pretože divadelný život vo Vojvodine bol bohatý, a tak niektorí herci niekoľkokrát zmenili divadlá a opäť sa vrátili. Prvé predstavenie Hej, Slovania (Hej, Sloveni) od Ristu Odavića, sa konalo v sále Dunđerského divadla 12/25. januára 1919. Pred predstavením, slávnostné otvorenie Divadla sa začalo príležitostnou básňou Prológ od Anice Savić.

Na zhromaždení Spoločnosti pre SND 23. decembra 1919, väčšina členov hlasovala za poštátnenie Divadla. Do vlastníctva štátu Divadlo prešlo 22. decembra 1919, a to pod názvom: Novosadské srbské národné divadlo v Novom Sade a fungovalo do 31. decembra 1921. V sezóne 1920/21 bola založená Opereta a o niečo neskôr Opera. V duchu juhoslovanstva boli, v roku 1921, odstránené národné označenia zo všetkých štátnych inštitúcií, a tak sa Srbské národné divadlo stalo: Národné divadlo. Po požiari, v ktorom zhorela budova Dunđerskovho divadla (22 – 23. januára 1928), zostalo Národné divadlo bez budovy. Štát čoskoro znížil aj dotáciu a v marci 1928 zlúčil Národné divadlo v Novom Sade s Národným divadlom v Osijeku, do jedného divadla, s názvom: Novosadsko-osijecké divadlo, so sídlom v Osijeku a ako také fungovalo až do roku 1934.

Spoločnosť pre SND však nebola spokojná s rozhodnutím, že sa Srbské národné divadlo stratilo v štátnej reorganizácii a považovala, že tým stratilo svoje kultúrne, osvetové a národné poslanie. Spoločnosť pre SND 6. novembra 1921 založila putovný súbor pod názvom: Spoločnosť pre Srbské národné divadlo – Divadelná spoločnosť Jovana Đorđevića a 22. novembra 1921 sa tento súbor zlúčil s Pokrajinským banátskym divadlom Sterija vo Vršci a uvádzala predstavenia po celej Vojvodine, ale nikdy nie v Novom Sade. Spoločnosť súboru vrátila názov 17. februára 1924 a do augusta 1937, aj on pôsobil ako Srbské národné divadlo.

Spoločnosť pre SND sa neuspokojila s tým, že bola pod kontrolou úradov, a tie si nedovoľovali aby nemali nahliadnutie do práce divadla. S cieľom vyriešiť divadelnú otázku vo Vojvodine, Bánska správa zrušila v roku 1934, už aj tak malú, dotáciu Srbskému národnému divadlu a pridelila Národnému divadlu v Belehrade značné materiálne prostriedky, na zorganizovanie Sekcie Belehradského národného divadla pre Dunajskú bánovinu, ktorá by uvádzala hry v Novom Sade a mestách Vojvodiny. Táto sekcia fungovala iba v sezóne 1934/35.

Od 15. augusta 1937 pôsobia na území Vojvodiny dve sekcie Národného divadla Dunajskej bánoviny (založené 25. apríla 1936, neskôr sa k názvu pridalo meno kniežaťa námestníka Pavla). Prvá sekcia uvádza predstavenia v mestách so stálym sídlom a druhá v miestach vo Vojvodine. Túto Druhú sekciu tvorí Srbské národné divadlo, pretože 29. januára 1937 bolo podpísané uznesenie o spoločnej spolupráci medzi Národným divadlom Dunajskej bánoviny Kniežaťa námestníka Pavla a Správnou radou Spoločnosti pre SND. Srbské národné divadlo takto fungovalo do 14. mája 1939, kedy Spoločnosť ukončila zmluvu o spolupráci a Srbské národné divadlo, so svojou Spoločnosťou, pokračovalo v samostatnej práci až do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny všetok divadelný život v Novom Sade zanikol. Časť Národného divadla Dunajskej bánoviny dočasne odišla do Smedereva, kde, pri strašnom výbuchu, zahynulo sedemnásť hercov. Po tejto tragédii, zvyšok súboru, so súhlasom ministerstva osvety, pokračoval v práci v Pančeve, počas celej vojny, pod názvom Dunajské národné divadlo alebo Divadlo Dunajskej bánoviny.

Medzivojnové obdobie bolo najnepriaznivejším obdobím v dejinách Srbského národného divadla. Nedosiahlo umeleckú úroveň predvojnového obdobia, ale podarilo sa mu udržať si svoje poslanie v miestach Vojvodiny, šíriť vzdelávacie, kultúrne a národné myslenie.

1944 – do dnešných dní

Po vojne Srbské národné divadlo získalo štatút štátnej inštitúcie. Prvé predstavenie, 17. marca 1945, bolo Nájazd od Leonida Leonova. Činoherný súbor tvorili herci z predvojnového Národného divadla Dunajskej bánoviny, ktorí strávili okupáciu v Novom Sade, herci z Druhej sekcie toho istého divadla, niekoľko hercov, ktorí prišli z Belehradu, a niekoľko talentovaných ochotníkov. Od decembra 1944 do decembra 1951 fungovalo pod názvom Vojvodinské národné divadlo. Spočiatku sa predstavenia hrávali v budove Maďarskej rímskokatolíckej čitárne, v bráne katolíckeho kostola a v lete 1945 bolo, v samotnej bráne, otvorené Letné javisko. Budova Domu kultúry (bývalý Sokolský dom, dnes Divadlo mladých) bola Divadlu postúpená v roku 1947. SND túto budovu využíva až do svojho presťahovania do vlastnej budovy, 28. marca 1981. Okrem javiska v Dome kultúry, SND otvorilo 2. októbra 1959 aj svoju Malú sálu, na ulici Jovana Subotića 5, ktorá sa od januára 1961 nazýva Veselé divadlo Ben Akibu (dnes: Novosadské divadlo).

Srbské národné divadlo založilo Operu v roku 1947 a Balet v roku 1950.

V rokoch 1947 až 1959 existovala v Novom Sade Stredná divadelná škola, s dvoma oddeleniami: hereckým a baletným (ktoré sa rozrástlo na Baletnú školu), a v rokoch 1964 až 1972 existovalo Činoherné štúdio SND. Aj Škola aj Štúdio vychovávali mladý umelecký káder pre prácu v SND. Od roku 1961 Srbské národné divadlo, viac ako dve desaťročia, malo vlastnú tlačiareň pod názvom Tlačiareň Srbského národného divadla, ktorá sa nachádzala na Ulici Laze Telečkog č. 5.

Prvým povojnovým správcom bol Žarko Vasiljević a potom túto funkciu zastávali, okrem iných, aj: Vlada Popović, Stanislav Bajić, Bogdan Čiplić, Jovan Konjović, Dušan Popović, Radomir Radujkov, Miloš Hadžić, ktorého správa v rokoch 1958 až 1979 sa nazýva „zlatý vek SNP“ a mnohí ďalší.

Po vojne, dôležitou súčasťou každého predstavenia, sa stáva scénografia a kostýmy. Až do prvej svetovej vojny sa nedalo hovoriť o scénografii a kostýmoch v pravom zmysle slova. Predstavenia sa hrali v niekoľkých štandardizovaných dekoroch, ktoré boli skôr dekoráciou než skutočnou scénografiou. Prvky scénografie a dekoru sa kupovali na výpredajoch z fondov maďarských a nemeckých divadiel alebo od cestujúcich maďarských a nemeckých súborov. Herci spočiatku hrali vo vlastných oblekoch a neskôr dostávali doplatok k platu, na kúpu nových. V medzivojnovom období sa prvýkrát objavil scénograf – maliar Milenko Šerban, ktorý v divadle pracoval aj v prvých povojnových rokoch. Po ňom prišli scénografi: Vladimir Marenić, Stevan Maksimović, Mileta Leskovac a Boris Maksimović, ale Divadlo si najalo aj hosťujúcich scénografov: Miodraga Tabačkého, Geroslava Zarića a ďalších. Srbské národné divadlo v roku 1948 zamestnalo svoju prvú stálu kostýmovú výtvarníčku Stanu Jatić (Ceraj-Cerić). Pred vojnou, a bezprostredne po nej, kostýmy vyrábali Sonja Šerban a Milica Babić-Jovanović. V 70-tých rokoch Divadlo zamestnáva kostymérky Jasnu Badnjarević a Mirjanu Stojanović-Maurič a príležitostne angažuje aj hosťujúce: Ljiljanu Dragović, Božanu Jovanović, Angelinu Atlagić atď.

Dôležitou súčasťou práce SND je vydavateľská činnosť, v rámci ktorej SND vydalo množstvo kníh o dejinách Divadla, zborníky a mnohé príležitostné publikácie (Spomenica 1861– 1961; Srbskému národnému divadlu 1861 –1986; V. Popović, Zápisky z divadla; L. Dotlić, Z nášho divadla starého; Balet – prvých päťdesiat rokov; Päťdesiat rokov Opery; Činohra Srbského národného divadla a mnohé ďalšie). Časopis Divadlo založila Spoločnosť pre SND v roku 1871, prvé číslo vyšlo 26. decembra a posledné, nedatované, v roku 1908. V rokoch 1880 a 1883 časopis nevychádzal a v rokoch 1881/82 vychádzal ako sezónna ročenka, za redigovania Antonija Hadžića. Od 5. novembra 1909 do 31. januára 1910 časopis redigoval Jovan Grčić, najprv ako Divadlo a potom ako Nové Divadlo. Na začiatku sezóny 1968/69 bol časopis znovu spustený a odvtedy vychádza nepretržite.

Dátum (16) 28. marca (1861), keď Jovan Jovanović a Stevan Branovački poslali výzvu na získanie príspevkov, na pomoc pri otvorení národného divadla, bol prijatý ako Deň srbského národného divadla, kedy sumarizujú úspechy v predchádzajúcom roku a odmeňujú zaslúžilých. Najprestížnejším ocenením udeľovaným v tom dni je Cena Jovana Đorđevića.

V roku 2006 sa SND stalo členom Európskej divadelnej konvencie a členom Asociácie Kvarteto, ktorej súčasťou sú aj divadlá z Maďarska, Českej republiky a Francúzska. V roku 2011 hostilo Srbské národné divadlo Valné zhromaždenie Európskej divadelnej konvencie, jednej z dvoch najprestížnejších európskych divadelných organizácií, a o dva roky neskôr bol zástupca SND zvolený za člena Bordu (Správnej rady) tejto Asociácie. V tom istom roku, 2011-tom, bola budova Srbského národného divadla dôkladne zrekonštruovaná, z prostriedkov Rozvojového fondu Vojvodiny.

Srbské národné divadlo bolo vždy jednou z najdôležitejších kultúrnych inštitúcií v krajine a netreba zabúdnúť, že SND iniciovalo vznik ďalších kultúrnych inštitúcií, ako napríklad Sterijino pozorje v roku 1956, Akadémiu umení v roku 1970 a Divadelné múzeum Vojvodiny v roku 1982.

Na základe dostupných materiálov a literatúry, text zostavila Dr. Milena Leskovac.

ČINOHRA

1861 – 1914

Srbské národné divadlo bolo založené ako činoherné divadlo, takže aj Činohra bola založená spolu so samotným Divadlom.

Do prvej svetovej vojny sa v SND hralo 630 hier, podľa 392 domácich a zahraničných spisovateľov. V podmienkach takejto hyperprodukcie, keď niektoré hry mali iba premiéru, niektoré dve alebo tri a menší počet niekoľko repríz, sa hry pripravovali veľmi rýchlo. O takomto spôsobe prípravy hry nemožno hovoriť z hľadiska réžie. Skôr by sa dalo hovoriť o naštudovaní základných pohybov (mizanscény), ktoré by vo všeobecnosti robil, na niekoľkých skúškach po naučenom texte, prvý herec po dohode s ostatnými. Takto hry pripravovali Jovan Đorđević, Antonije Hadžić, Dimitrije Marković, Laza Telečki, Dimitrije Ružić, Pera Dobrinović, Andrija Lukić, Velja Miljković, Dimitrije Spasić, Miloš Hadži Dinić, Koča Vasiljević a ďalší. Prevládal patetický, romantický štýl herectva.

Členmi prvého hereckého súboru boli: Dimitrije Ružić, Dimitrije Marković Kikinđanin, Nikola Nedeljković, Kosta Hadžić, Mihailo Gavrilović, Mihailo Rac(ković), Mladen Cvejić, Stevan Čekić a Draginja Popović (neskôr Ružić), Ljubica Popović, Milica Grunčić a Nikola Zorić. Do prvej svetovej vojny hrali na javisku Srbského národného divadla aj: Laza Telečki, Marija Nedeljković, Nikola Rašić, Đorđe Peleš, Đura a Marija Rajković, Ilija Stanojević Čiča, Dimitrije Spasić, Miloš Hadži Dinić, Koča Vasiljević, Velja Miljković, Pavle Marinković, Mileva Rašić, Milica-Milka Grgurova, Sofija Popović, Dimitrije a Ljubica Kolarović, Marija Cvetković, Tinka a Andrija Lukić, Pera a Jelisaveta Dobrinović, Marta Todosić, Milka Marković, Danica Metejić, Jefta Dušanović, Draga Spasić a mnohí ďalší. V tomto období bolo SNP liahňou vynikajúcich hercov, z ktorých mnohí s veľkým úspechom účinkovali v Chorvátskom národnom divadle v Záhrebe a Národnom divadle v Belehrade.

V tom čase prebúdzania sa národného povedomia bol repertoár Srbského národného divadla veľmi dôležitý. Repertoár do roku 1914 bol rozmanitý. Len v prvých šiestich mesiacoch sa opieral o národné hry, neskôr sa uvádzali hry z javisiek divadiel vo Viedni, Budapešti, Záhrebe a Belehrade a v menšej miere z repertoáru nemeckých a maďarských cestujúcich súborov, ktoré cestovali po Vojvodine. Hry s témami zo srbských národných dejín mali u publika veľký úspech. Nedostatok domácich dramatických textov bol kompenzovaný srbskými – postavy v zahraničných dramatických textoch dostávali domáce mená a dej sa presúval do srbských miest, s dôrazom na srbské vlastenectvo. Najobľúbenejšie boli hry s národnou tematikou, prevažne tragédie a dramatické zobrazenia inšpirované stredovekou a novovekou históriou, ako napríklad Smrť Uroša V. od Stefana Stefanovića, Miloš Obilić (Bitka na Kosove) od Jovana Subotića, Hajduk Veljko od Jovana Dragaševića a ďalšie. Okrem toho boli mimoriadne obľúbené aj takzvané hry so spevom, ako napríklad dramatizácie próz od Stevana Sremca – Zona Zamfirova a Ivkova slava (hudba Stevana Mokranjca), Đido od Janka Veselinovića a Dragomira Brzaka (s hudbou Davorina Jenka), ako i Koštana od Borisava Stankovića (hudba Stevana Mokranjca), ktoré zostanú v repertoári až do modernej doby, ďalej Vojenský utečenec a Cigán od Eda Sigligetiho, Starý baka i jeho husársky syn od Jožefa Sigetiho, Dedinský beťár od Emericha Tota a ďalšie. Prekladateľská činnosť bola v tom čase veľmi intenzívna – nebolo nezvyčajné, že súčasný francúzsky alebo nemecký text bol zaradený do repertoáru už niekoľko mesiacov po svetovej premiére.

Z domácich dramatikov boli najviac zastúpení: Jovan St. Popović, Atanasije Nikolić, Lazar Lazarević, Jovan Dragašević, Jovan Subotić, Laza Kostić, Đura Jakšić, Matija Ban, Đorđe Maletić, Dragutin Ilić, Milorad Šapčanin, Velja Miljković, Bora Stanković, Ilija Okrugić Sremac, Janko Veselinović, Dragomir Brzak, Branislav Nušić a zo zahraničných autorov: Shakespeare, Molière, Schiller, Goldoni, Ibsen, Goethe, Meyak a Millais, Hauptmann, Scrib, Labisch, Dimanoir, Denery, Sardou, Suderman, Charlotte Birch-Pfeiffer, Karl Obernjik, Sándor Lukács a mnohí iní.

1918 –1941

Prvý herecký súbor tvorili, hlavne, predvojnoví členovia: Ljubica a Miloš Hadži Dinić, Danica a Kosta Vasiljević, Milka a Mihailo Marković, Draga Spasić, Danica a Milan Matejić, Katica a Vojislav Vilovac, Ruža a Dragomir Krančević, Marta Todosić, Marija-Mica Hadžić, Štefanija Lenska, Mileva Bošnjaković, Saveta a Jovan Stojčević, Pava Sluka-Rajičić, Julija Kučera, Dimitrije Spasić, Dobrica Milutinović, Milivoje Živanović, Milorad Dušanović, Vasa Ivanović, Milka Marković, a Pera Jovanović, a neskôr sa k nim pridali: Boža Nikolić, Marija Vera, Radoslav Vesnić, Pava Sluka, Radenko Almažanović, Aleksandar Veresčagin, Zora Vilovac, Svetislav Savić, Dragoljub Sotirović, Stanoje Dušanović, Jovan Haritonović, Hijacinta-Cinta Vugrinčević-Haritonović, Nadežda Arhipova, Rahela Ferrari, Mila Levova, Tomislav Tanhofer, Jovan a Mila Gec, Mihajlo Kovačević, Ida Pregarc, Brana a Kaja Cvetković, Stanko Kolašinec, Stojan Jovanović a mnohí ďalší. Réžia a príprava budúcich hercov bola zverená skúseným hercom: Milošovi Hadži Dinićovi, Dimitrijovi Spasićovi, Kostovi Vasiljevićovi, Aleksandrovi Veresčaginovi, Jovanovi Gecovi, Branovi Cvetkovićovi, Milanovi Matejićovi a ďalším.

Repertoár medzivojnového obdobia bol založený na domácich aj zahraničných dramatických textoch. Repertoár bol ovplyvnený, okrem Národným divadlom v Belehrade, aj repertoármi zahraničných divadiel, takže v tom čase bol viditeľný silný vplyv francúzskeho a ruského repertoáru. Z domácich spisovateľov sa najčastejšie uvádzali Jovan St. Popović, Branislav Nušić, Bora Stanković a ďalší. Najväčší príjem prinášali predstavenia, inscenované na základe diel menšej literárnej hodnoty, takže najväčšiu časť repertoáru obsadili francúzske vaudevilly, pretože boli aj najpopulárnejšie.

1944 – súčasnosť

Výber repertoáru v prvých povojnových rokoch, patril medzi najdôležitejšie prvky divadelnej politiky. Cieľom bolo priblížiť Divadlo k ľuďom a aby predstavenia mali na ľudí pozitívny vplyv, najmä aby išlo o hry s jasným politickým posolstvom, v súlade s Komunistickou stranou. V dôsledku toho repertoár nemohol obsahovať hry z medzivojnového obdobia: ľahké komédie, vaudevilly, melodrámy…, a nebolo nezvyčajné, že úrady zakázali predstavenie, ktoré bolo považované za ohrozujúce režim. Repertoár tak zahŕňal diela s vojnovou tematikou, diela ruských spisovateľov a diela našej klasickej dramatickej literatúry, predovšetkým diela Jovana St. Popovića, Branislava Nušića a Boru Stankovića. Už začiatkom 50-tých rokov vplyv štátu na prácu divadla pomaly ustával a repertoár bol opäť zložený z hier svetovej a domácej klasiky. Čoskoro sa v repertoári objavila súčasná svetová, ale aj súčasná domáca dráma, medzi ktorými vynikali diela Miroslava Krležu, Borislava Mihailovića Mihiza, Aleksandara Popovića, Ljubomira Simovića, Jovana Hristića, Velimira Lukića, Dušana Kovačevića, Sinišu Kovačevića…

Najvýznamnejšie herecké mená, ktoré poznačili povojnovú tvorbu Divadla: Milan Ajvaz, Ljubica Ravasi, Stanoje Dušanović, Rahela Ferrari, Viktor Starčić, Olga Životić, Ljubiša Iličić, Siniša a Ljubica Ravasi, Stanoje Dušanović, Olga Životić, Dušan Životić, Slavka Tošić, Žarko Mitrović, Sofija Perić-Pešić, Branko Tatić, Aleksandar Stojković, Slavko Simić, Nikola Mitić, Stojan Jovanović, Milan a Slavka Tošić, Petar Vrtipraški, Lazar Bogdanović, Franja Živni, Ivan Hajtl, Miodrag Lončar, Vitomir Ljubičić, Stevan Šalajić, Đorđe Jelisić, Velimir Životić, Rade Kojadinović, Ilinka Dušanović, Slavko Đorđević, Anđelija Vesnić, Milica Kljaić-Radaković, Dobrila a Dragiša Šokica, Dragutin Kolesar, Zaida Krimšamhalov, Milena Bulatović, Stevan Gardinovački a ďalší. Juhoslovanské dramatické divadlo (Jugoslovensko dramsko pozorište) bolo založené v Belehrade, v jeseň 1947 a pri tejto príležitosti sa do tohto divadla pridalo niekoľko členov SND.

Po vojne nastalo obdobie vytvárania nového režijného prístupu a Divadlo malo takmer vždy stáleho režiséra: Jovan Konjović, Jurij Ljvovič Rakitin, Josip Kulundžić, Bora Hanauska, Jovan Putnik, Milenko Šuvaković, Dimitrije Đurković, potom Dejan Mijač, ale pôsobili aj mnohí hosťujúci režiséri.

Činohru SND dnes tvorí súbor mimoriadnych hercov, ktorí uvádzajú hry na motívy diel najväčších svetových a domácich klasických a súčasných spisovateľov. S cieľom prispieť k afirmácii mladých talentovaných dramatikov, spustilo Srbské národné divadlo, v roku 2004, „Projekt tri“, ktorý bol koncipovaný ako festival novej srbskej drámy, respektíve autorov, ktorí doteraz neboli uvedení na domácich profesionálnych divadelných scénach.

Na základe dostupných materiálov a literatúry, text zostavila Dr. Milena Leskovac.

OPERA

1861 – 1914

Srbské národné divadlo, ako činoherné divadlo, od svojho vzniku pestovalo hudbu, takže hudobný život sa na javisku odohrával takmer od prvého dňa. Inštrumentálna a vokálna hudba boli neoddeliteľnou súčasťou mnohých predstavení, pretože skladby „so spevom“ boli obľúbené a po desaťročia mali dôležité miesto v repertoári. Divadlo malo vždy vlastného kapelníka (dirigenta), zbor, zložený z hercov a menší orchester, zložený zo stálych a externých hudobníkov a v období, keď nemali vlastný orchester, bol angažovaný aj mestský vojenský orchester. Prvý kapelník, Adolf Lifka, bol angažovaný v roku 1862. Až v roku 1865, keď bol angažovaný Aksentije Maksimović, však vznikli prvé originálne hudobné príspevky (do roku 1871 napísal hudbu k 17 divadelným hrám) a došlo k badateľnému a viditeľnému pokroku v zvyšovaní interpretačnej úrovne hudobných súborov a zboru Srbského národného divadla. Po Maksimovićovi kapelníci boli aj Alojzije Milčinski, Hugo Doubek, Jovan Mirković, Franja Vanjek, Antonije Tuna Oswald, Antonije Ulrih a Pavao Vlahović. O dvadsať rokov neskôr sa na návrh Mitu Topalovića rozhodlo, že všetci herci sa musia naučiť spievať podľa nôt. Prvou operetou, ktorú divadlo uviedlo v roku 1891, bol Vračar od Velju Miljkovića, s hudbou Emanuela Picherta. Prelom v repertoári nastal, keď bola v roku 1896 uvedená opera Jovančova svadba od Victora Massého a o rok neskôr žartovná opereta Krásna Galatea od Franza Supeho, do ktorých angažovali opernú speváčku Sultánu Cijukovu. Odvtedy a až do prvej svetovej vojny divadlo, v súlade so svojimi možnosťami, pestovalo operetu. Okrem spomínaných diel, repertoár zahŕňal aj nasledovné opery: Knieža Nikola Zrinjský od I. Zajca v roku 1899, Čarovný lukostrelec od K. M. Webera v roku 1900, Pustovnícky zvon od R. Mayara v roku 1902, Skúšku opery od A. Lorzinga v roku 1902, Ksenia od V. Parmu v roku 1909, Cavalleria rusticana od P. Mascagniho v roku 1910, Na úsvite od S. Biničkiho v roku 1911, Predaná nevesta od B. Smetanu v roku 1911, Pagliacci od R. Leoncavalla v roku 1912 a Knieža Ivo od Semberie od I. Bajića v roku 1914. Najvýznamnejšími sólistami tej doby boli, okrem Sultany Cijukovej, Draga Spasić (vtedy Stefanović) a Žarko Savić, spevák s výnimočným hlasom – bas medzinárodnej reputácie, Stevan Deskašev, Štefanija Lenska, Uroš Jurišić, Joca Cvijanović, Leposava Jovanović, Anton Križ, Marija Šilhanova, Leposava Nišlić, Olga Osvald a ďalší.

1918 – 1941

V medzivojnovom období Srbské národné divadlo získalo svoj prvý operný súbor a založilo tak Operu. Boli angažovaní dirigenti Hinko Maržinec a Lovro Matačić. Prvá opereta Barón Trenk od Srećka Albiniho, bola uvedená 29. novembra 1920. Okrem domácich spevákov, v súbore pôsobili aj ruskí a českí umelci: Božena a Karel Dubský, Emina Šildová, Vera Gorskaja, Mila Levova, Matilda Kralj, Milica Avirović, Micika Olivieri-Ilić, Jelka Jocić, Mihailo Veron-Volkonský,Viktor Grigorjev, Aleksandar Trošćanski, Sergej Nikolajević, Isak Armidi, Nikolaj Baranov, Evgenije Marjašec, Dragomir Krančević, Klemens Klemenčić, Dragutin Vrbanjac, Milan Odžić, Paja Banac a ďalší. Počet členov zboru varíroval a pohyboval sa od 24 do 36 spevákov. Pestoval sa štandardný operný repertoár: Tosca, Cavalleria rusticana, Traviata, Il trovatore, Werther, Madame Butterfly, Predaná nevesta, Jamile, Pagliacci, Čarovný lukostrelec, Rigoletto, Il barbiere di Siviglia, Hoffmannove poviedky, Eugen Onegin, Carmen atď. Operetný repertoár bol oveľa širší, pretože príprava operety bola menej náročná: Cigánska láska, Clo-Clo, Čardášová princezná, Bajadéra, Grófka Marica, Krásna Jelena, Tri dievčatký, Škola pre milencov, Gejša, Orfeus v pekle, Pericola, Madame Pompadour atď. Avšak kvôli nízkym dotáciám a nedostatočným príjmom bola Srbskému národnému divadlu, rozhodnutím ministra osvety, 14. októbra 1924, zrušená Opera a, koncom marca 1927, aj Opereta. Potom sa operné a operetné predstavenia uvádzali už len príležitostne.

1947 – 2015

Po obnovení práce Divadla, po oslobodení, sa v repertoári objavilo niekoľko skladieb s ľudovými piesňami. Prvou operetou, ktorú Divadlo uviedlo 25. augusta 1946, bola Mamzel Nitush od Rogera Hervého, v ktorej debutovala Zdenka Nikolić. V tej istej sezóne sa uviedli aj operety Škovránok od Ferenca Lehára a Silva od Imre Kálmána. Na návrh Oddelenia osvety Hlavného výkonného výboru Vojvodiny, prijalo Ministerstvo osvety Srbska, v júli 1947, rozhodnutie o vytvorení Opery, v rámci Srbského národného divadla (vtedy Vojvodinského národného divadla). Vojislav Ilić prišiel na miesto dirigenta, korepetítor bol Vladislav Perldik a sólistami boli: Erna Krže, Zdenka Nikolić, lyrické soprány; Mija Lipković, dramatický soprán; Ljubica Janković, alt; Dragutin Burić, tenor; Borislav Dečermić, lyrický tenor a Ivo Vargović, barytón. Zbor a Orchester boli tiež vytvorené, ale až do sezóny 1948/49 fungovali na čiastočný úväzok. Prvou premiérou obnovenej Opery bola Traviata od G. Verdiho 16. novembra 1947. Titulnú úlohu spievala Eran Krže a reprízu Zdenka Nikolić, ktorá bola hlavnou interpretkou lyricko-koloratúrnych rolí viac ako dve desaťročia.

Medzi prominentných sólistov, ktorí zanechali nezmazateľnú stopu v Opere Srbského národného divadla, patria: Desa Vlajković, Mirjana Vrčević-Buta, Matija Skenderović, Olga Bruči, Rudolf Nemet, Anica Čepe, Zlatomira Nikolova, Franc Puhar, Vlada Popović, Dimitri Marinovski, Šime Mardešić, Aranka Hećan-Bodrič, Franja Knebl, Dušan Baltić, Vladan Cvejić, Irena Davosir-Matanović, Evgenije Marijašec, Svetozar Drakulić, Jelena Ječmenica, Mirko Hadnađev, Vojislav Kuculović, Vera Berdović, Vera Kovač-Vitkai, Miodrag Milanović a mnohí ďalší.

Na vysokých umeleckých výsledkoch, ktoré Opera v priebehu rokov dosiahla, sa zaslúžili aj dirigenti: Vojislav Ilić, Dušan Babić, Davorin Županić, Milan Asić, Predrag Milošević, Gaetano Čila, Mladen Jagušt, Lazar Buta, Dušan Miladinović, Marijan Fajdiga, Vladimir Topolković, Eugen Gvozdanović, Angel Šurev, Jon Janku, Miodrag Janoski, Ljubiša Lazarević, Imre Toplak, Dušan Mihajlović, Vesna Kesić-Krsmanović, Željka Milanović, Aleksandar Kojić, Mikica Jevtić a mnohí ďalší.

V tomto období boli stálymi režisérmi Opery: Dragica Damjanović-Zehetmeyer, Mario Marinc, Emil Frölich, Serge Vafiadis, Dejan Miladinović, Octav Enigarescu, ako aj činoherní režiséri: Jovan Konjović, Jovan Putnik, Milenko Šuvaković a Mihailo Vasiljević.

Repertoár Opery zahŕňa najvýznamnejšie operné a operetné diela svetových a domácich skladateľov. Od roku 1947 Opera SND venuje osobitnú pozornosť interpretácii diel domácich skladateľov. Tak dodnes boli uvedené nasledovné diela: oratórium freska Apoteóza od Ivana Kovača, kantáta Vyšívačka slobody od Mihaila Vukdragovića, kantáty Vojvodina, Všetci sme my jedna strana a Človek je obzor bez konca, ako ja opera Gilgameš od Rudolfa Bručiho, opera Ženba Milošova (Vílin fáteľ) od Petra Konjovića, scenická vízia hudobnej poémy Jama od Nikolu Hercigonju, detská opera Ježkov domček a Medveďova svadba od Zorana Jovanovića, opera Knieža Ivo od Semberie od Isidora Bajića, opera Knieža od Zety od Petara Konjovića, opera Keď sa bačkor opapučí od Mihovila Logara, opera Pachltníček od Erneho Kiralya, operu Súmrak od Stevana Hristića, scénická poéma Tam, kde bolo srce, dnes stoji slnce (hudobný spolupracovník Eugen Gvozdanović), kantáta Učitelia od Dušana Radića, ako aj opera Mileva od Aleksandry Vrebalov.

Javisko Opery Srbského národného divadla hostilo významných operných sólistov, z najznámejších operných domov: moskovského Veľkého divadla, milánskej La Scaly, newyorskej Metropolitnej opery, viedenskej Štátnej opery, parížskej Opéra Comique a opier v Kyjeve, Aténach, Prahe, Bukurešti, Sofii, Temešváre, Segedíne, Kluži a ďalších. Taktiež väčšina sólistov Opery Srbského národného divadla pravidelne vystupovala na juhoslovanských javiskách, ako aj na zahraničných. Do roku 1991, Opera hosťovala na všetkých juhoslovanských divadelných scénach, ako aj v zahraničí: v Taliansku, Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku, Egypte a dlhé roky si vymieňala hosťovania s operou v Segedíne a Temešváre. Od roku 2012 Opera SND opäť absolvuje zahraničné zájazdy a festivaly.

ZBOR – Dlhodobá vysoká umelecká kvalita Zboru Srbského národného divadla je nespochybniteľná. Za dátum založenia Zboru sa považuje 16. november 1947, deň, keď sa po rekonštrukcii Opery uskutočnila prvá premiéra opery Traviata. Zbor v tom čase bol honorárne angažovaný a až od sezóny 1948/49 Opera má vlastný stály zborový súbor. Vysoké kritériá v zborovom speve stanovil prvý dirigent Vojislav Ilić a, k jeho udržaniu a skvalitneniu, prispeli aj ďalší dirigenti a korepetítori: Milutin Ružić, Ladislav Perldik, Vladimir Topolković, Mira Gligić, Ljiljana Krdžalić, Angelina Stefanović, Viktor Šafránek, Berislav Skenderović, Boris Černogubov, Eugen Gvozdanović, Juraj Ferík, Vesna Kesić-Krsmanović, Natalija Mihajlovna-Arefjeva atď. V rokoch 1980 až 1989, z iniciatívy členov zboru a dirigenta Juraja Feríka, pôsobil Komorný zbor Hudobného centra Vojvodiny, s cieľom prezentovať diela vokálno-inštrumentálnej hudby z rôznych období, od vokálnej polyfónie 16. storočia, cez barokovú, až po súčasnú juhoslovanskú vokálnu hudbu.

Od roku 1996 sa niektorí členovia Operného zboru, ktorí sa vyskúšali v oblasti sakrálnej hudby, zhromaždili v Mužskom komornom zbore a svojou bohatou koncertnou činnosťou zaujali publikum. Ich repertoár zahŕňal liturgie, predovšetkým domácich autorov, pričom obzvlášť významné je prvé uvedenie Liturgie od Josifa Marinkovića. Uvedené boli aj Božská liturgia od Francesca Sinica (1840), Liturgia od Roberta Tollingera (1885), Liturgia od Vladimira Boberića (1908), ale aj diela z iných náboženských tradícií, ako napríklad Mozartovo a Verdiho Requiem, Orffova Carmina Burana, Haydnove Štyri ročné obdobia, kantáta Vyšívačka slobody od M. Vukdragovića, Jama od N. Hercigonju, Vojvodina od R. Bručiho atď.

Od roku 2002 pôsobí aj Ženský komorný zbor pod vedením Vesny Kesić-Krsmanović. V repertoári sú diela najväčších svetových a domácich autorov zborovej hudby ako sú Di Lasso, Palestrina, Albinoni, Kodály, Mozart, Pergolesi a najväčšie úspechy dosiahli v interpretácii Božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho od skladateľa Stevana Mokranjca, Arkadija od Dubenského, Marka Tajčevića atď.

ORCHESTER – V septembri 1945 Divadlo angažovalo hudobníkov huslistku Zoru Dušanović a hobojistu Lajoša Keségyho, čo bol začiatok formovania divadelného orchestra. V nasledujúcich rokoch Divadlo pokračovalo v nábore nových hudobníkov, takže so založením Opery v roku 1947 malo Divadlo formovaný inštrumentálny súbor, ktorý fungoval na čiastočný úväzok až do sezóny 1948/49. Odvtedy až do dnes je orchester kľúčovým pilierom každého operného predstavenia. Od svojho vzniku sa vysoká kvalita umeleckej práce udržiava neustálym profesionálnym rozvojom, formou účasti v iných umeleckých súboroch a inštitúciách, ako je bývalá Novosadská filharmónia, v súčasnosti aktívny Vojvodinský symfonický orchester, rôzne orchestre Rádia Nový Sad, Novosadský komorný orchester a Hudobná škola Isidora Bajića. Mnohí členovia orchestra sa zúčastňujú na orchestrálnych projektoch Akadémie umení Univerzity v Novom Sade.

Riaditeľmi opery od roku 1947 (niektorí aj viac ako jedno volebné obdobie), boli: Vlada Popović, Vojislav Ilić, Davorin Županić, Ivan Salič, Predrag Milošević, Lazar Buta, Vlada Popović, Rudolf Bruči, Rudolf Nemet, Marijan Fajdiga, Mladen Jagušt, Eugen Gvozdanović, Dušan Belić, Miodrag Janoski, Rudolf Baranyi, Vojislav Kuculović, Imre Toplak, Karlo Ižak, Vera Ković Vitkai, Branislav Jatić, Nada Kokotović, Mladen Sabljić, Miodrag Milanović, Claudio del Monaco, Slavoljub Kocić, Marina Pavlović Barać, Angel Šurev, Dušan Mihajlović, Berislav Skenderović, Miodrag Milanović, Aleksandar Kojić, Ira Prodanov Krajišnik.

Operný súbor Srbského národného divadla aj dnes má špičkových sólistov, spevákov a hudobníkov, ktorí uvádzajú diela z medzinárodného a národného operného dedičstva, operety, muzikály, zborovú hudbu a bohatú orchestrálnu produkciu.

(text, založený na zdrojoch a dokumentácii, zostavila Dr. Milena Leskovac)
Literatúra (výber): Zborník Matice srbskej pre múzické umenie a hudbu č. 45, Matica srbská, Nový Sad, 2011. (Svetozar Rapajić, Prvé obdobie novosadskej opery (1947 – 1961); Katerína Tománek, Hudba v repertoári Srbského národného divadla v Novom Sade (1861 – 1914); Dr. Ira Prodanov Krajišnik, Národný repertoár Opery Srbského národného divadla od roku 1990 do súčasnosti;); Zošity Matice srbskej č. 56, Matica srbská, Nový Sad, 2014 (Nemanja Savić, Denné noviny Jedinstvo, Petar Konjović, Balkanizmus a jeden možný historický obraz Srbského národného divadla (1861 – 1941); Branka Kojadinović, Vokálne sólistky v Srbskom národnom divadle na začiatku 20. storočia;); Päťdesiat rokov Opery, pamätnica, pripravili Vesna Krčmar, Miodrag Milanović a Dušanka Radmanović, SND, Nový Sad, 1997; Encyklopédia Nového Sadu, red. R. Popov, kniha 18, Nový Sad, 2001.

BALET

Balet Srbského národného divadla (SND) v Novom Sade bol založený 8. marca 1950. Prvý umelecký tanec v Novom Sade sa však mohol vidieť už v 18. storočí, počas návštevy súboru Josefa Bauerfeinda a Franza Schwarza a počas 19. storočia, už len sporadicky, vďaka hosťujúcim zahraničným súborom, ako napríklad nemeckému Trauer Lust-Sing-spiele und Ballet. V medzivojnovom období Nový Sad navštevovali zahraniční baletní tanečníci, páry, skupiny a baletný súbor Národného divadla v Belehrade, s predstavením Coppelia. Išlo prevažne o umelcov vychovaných v tradícii ruskej klasickej školy: L. Vizjakova – V. Veček, J. Poljakova – S. Stršnjev, pár Froman, N. Kirsanova – A. Fortunato, O. Solovjevová, E. Kučaj, A. Miloš, T. Karsavina – Lester, K. Grund, A. Žukovskij, N. Bošković – M. Ristić, R. Levi, Jurenjeva, Lučezarskaja, M. Olenina, Udej Šan-Karali a Tanečný balet Národného divadla v Belehrade s K. Isačenkom, Škola rytmicko-plastických tancov M. Magazinovićovej, škola M. Jovanovića, R. De Laban so súborom, S. Mandukić so skupinou atď.

V rokoch 1920 až 1927 sa umelecký tanec v SND pestoval vďaka Klemensovi Klemenčićovi, tanečníkovi, choreografovi, režisérovi, hercovi a spevákovi. Nielenže pripravoval všetky choreografické čísla pre opery, operety a dramatické diela so spevom, ale sa na nich aj podieľal a nacvičoval tanečníkov. Svoje prvé baletné pokusy absolvoval so svojou partnerkou Valentinou Valjinou. Koncom tridsiatych rokov bola Milena Čutuković-Popović angažovaná, ako náhrada za Klemenčića, v SND ako tanečnica a choreografka, ktorá pokračovala v príprave tancov pre všetky predstavenia SND aj po druhej svetovej vojne. S obnovením Opery v roku 1947 bola silná potreba tanečného personálu, a preto bolo koncom toho istého roka, v rámci vtedajšieho Činoherného štúdia divadla, vytvorené Baletné oddelenie, ktoré sa v roku 1948 rozrástlo na Strednú baletnú školu. Až do založenia Baletu v Srbskom národnom divadle pôsobila ako choreografka Danica Živanović, ktorá v roku 1948 choreograficky pripravila komickú operu Ero z toho sveta od J. Gotovca, s folklórnymi tanečníkmi a sólistami Petrom Jerantom a Irenou Kiš, v tom čase jedinou angažovanou baletkou v Divadle.

Vo februári 1950 vtedajší riaditeľ SND Jovan Konjović a Margita Debeljak usporiadali konkurz, po ktorom bolo pod vedením Mariny Olenjinej prijatých 24 členov folklórnej skupiny umeleckého súboru Ústredného domu Juhoslovanskej ľudovej armády v Belehrade. To bol začiatok práce Baletu SND. Prvou vedúcou, choreografkou a pedagogičkou baletného súboru bola Marina Olenjina, skúsená ruská umelkyňa vyškolená v tradícii klasického baletu. Prvé predstavenie Šeherezáda od N. Rimského-Korsakova malo premiéru 25. mája 1950. Na začiatku práce zazneli úryvky zo známych baletov Bachčisarajská fontána od B. Asafjeva, Raymonda od A. K. Glazunova, ako aj kratšie baletné predstavenia symfonických diel, ako napríklad Noc na Holom vrchu od M. Musorgského. Zároveň sa pracovalo aj na inscenovaní diel domácich autorov, a tak boli nscenované Ochridská legenda od S. Hristića, Medovníkové srdce od K. Baranovića, Čert na vidieku od F. Lotku a ďalšie.

V novozaloženom Balete účinkovali nasledovní sólisti: Jelena Andrejev, Vera Blažić, Margita Bratonožić, Anita Grahek, Nada Simić, Jelica Ninković, Jelena Glavonic, Sonja Stojanović, Bojka Đorđević, Edita Anau, Branislava Kovačević, Vera Bojanovski, Dušanka Atlagić, Slavica Hatvager, Olivera Gromiko, Irena Kiš, Ksenija Gligorić, Erna Polenak, Vera Mihajlović, Ružica Gašparević, Ljubinka Korel, Boris Radak, Rista Kovačević, Krsto Kuzmanovski, Petar Jerant, Stevan Izrailovski, Žarko Milenković, Aca Stojanović, Živorad Mitrović, Đorđe Milošević, Dušan Kovačević, Radovan Krnajski, Radislav Glumac, Petar Kloc, Vitomir Tankosić, Dragan Anđelković, Nikola Alimpić, Danilo Zirojević, Slavko Pavletić, Krste Kuzmanovski, Stevan Grebeldinger, Milorad Živanović a Milan Garić.

Jedným z najdôležitejších dátumov v histórii Baletu SND je 8. január 1955, kedy bolo, s prvou generáciou absolventov Baletnej školy, prvýkrát uvedené Labutie jazero od P. I. Čajkovského. Balet Zlodej od Gaspara R. Plunketta, ktorého premiéra bola v roku 1956, bol významným krokom vpred v smere moderného chápania umeleckého tanca. V nasledujúcich rokoch pokračovalo angažovanie mladých, vysokovzdelaných baletných tanečníkov, ktorí sa nezmazateľne zapísali do histórie Baletu Srbského národného divadla, ako sú: Danica Rakelić, Mirjana Popović-Seneši, Nikola Petrov, Stevan Grebeldinger, Franjo Hajek, Mirjana Matić-Milenković, Rade Vučić, Mirjana Grujić, Ksenija Gligorić, Jelena Mihajlović-Hajek, Jelica Ninković-Prokić, Ignjat Ignjatović, Branka Tipelac, Helmut Nedelko, Mira Tapavica, Gradimir Pankov, Erika Marjaš, Dobrila Novkov, Biljana Maksić-Njegovan, Oto Ris, Julijana Sremac, Apostol Hristidis, Leonóra Miler, Gizela Tot, Rastislav Varga, Živojin Novkov, Vladimir Jelkić, Amalija Petrić-Uzelac, Mira Ruškuc, Gabriela Teglaši Velimirović, Olivera Kovačević, Jasna Kovačić, Dijana Kozarski.

Šéfmi, respektíve riaditeľmi Baletu, od jeho založenia až po súčasnosť, boli: Marina Olenjina, Georgi Makedonski, Max Kirbos, Jelena Weiss Beložanski, Ivan Iko Otrin, Boris Tonin, Nikola Nikić, Žarko Milenkovic, Helmut Nedelko, Ivanka Lukatelli, Erika Marjaš Brzić, Mirjana Ruškuc, Dobrila Novkov, Biljana Njegovan, Nada Kokotović, Rastislav Varga, Gabriela Teglaši Velimirović, Andrew Peter Greenwood, Olivera Kovačević Crnjanski a Vladimir Logunov.

Významnú stopu v Balete SND zanechal aj Georgi Makedonski, sólista, šéf Baleta, choreograf a pedagóg (1952 – 1955 a 1958 – 1964), ktorý zmodernizoval repertoár, ako aj Iko Otrin, pedagóg, choreograf, šéf Baleta a občasný tanečník (1964 – 1968), ktorý sa snažil zaviesť inovácie a zmodernizovať repertoár dielami Pavúčia hostina, E=mc², Mamon (1964), ale zachoval si aj diela klasického baletu ako Popoluška od S. S. Prokofieva (1965), Don Quijote od L. Minkusa (1968), Luskáčik od P. I. Čajkovského (1968), Esmeralda od C. Puniho (1969), La Fille Mal Gardée od L. J. F. Herolda (1973). Pod vedením pedagóga a choreografa Borisa Tonina, balet účinkoval dve sezóny (1969 – 1971) a do repertoáru zaradil diela domácich skladateľov, predovšetkým Rudolfa Bručiho.

Počas 70-tých rokov 20. storočia sa po prvýkrát uvádzali baletné predstavenia aj pre najmladšie publikum, a tak do repertoáru boli zaradené: Peter Pan od B. Bielinského, Červená čiapočka od T. Hartiga, Pipi Dlhá Pančucha od K. Cipciho, neskôr Koník Hrbatý od R. Ščedrina a Max a Moritz od G. Rossiniho.

Angažovaním skupiny rumunských tanečníkov v roku 1980 a presťahovaním sa do novej budovy SND, ktorej javisko ponúkalo dovtedy nepredstaviteľné možnosti, začal Balet SND dobývať nové umelecké úlohy. Prvým predstavením v novej budove bola Ochridská legenda od S. Hristića 13. apríla 1981. Balet SND spolupracoval s početnými choreografmi, ako sú: Max Kirbos, Vera Kostić, Karol Tot, Pia a Pino Mlakar, Jelena Weiss-Beložanski, Vera Bocadoro, Stella Pirogova, Milica Jovanović, Lidija Pilipenko, Vladimir Logunov a Krunislav Simić, Nada Kokotović, Andrew Peter Greenwood, Eldar Alijev (USA), Gyula Harangozo (Maďarsko), Guy Weizman (Holandsko), Ronnie Haver (Holandsko), Staša Zurovac (Chorvátsko), Rosana Hribar (Slovinsko), Gregor Luštek (Slovinsko) a ďalší, ako aj s pedagógmi ako sú: Ljudmila Kostina, Rajko Pakaši, Ljiljana Mišić a ďalší.

Jedným z najvýznamnejších predstavení v histórii baletu je určite Grék Zorba od Mikisa Theodorakisa, v choreografii Krunislava Simića, ktoré malo premiéru v roku 1994 a odvtedy je nepretržite v repertoári.

V rokoch 1982 až 1991 sa bienálne konala Juhoslovanská baletná súťaž pre tanečníkov a choreografov. Zakladateľom tejto jedinečnej súťaže v dejinách juhoslovanského baletu bola Koncertná pobočka Vojvodinského hudobného centra Srbského národného divadla. Rada Juhoslovanskej baletnej súťaže iniciovala založenie Národného tanečného výboru pri UNESCO. Súťaž iniciovala a viedla Branka Rakić.

Do roku 1991 Balet SND pravidelne účinkoval na všetkých divadelných scénach v Juhoslávii, ale aj v zahraničí: v Taliansku, Rumunsku, Egypte, Belgicku a Holandsku. Táto prax je aktuálna dodnes. Od roku 2002 funguje Fórum pre nový tanec, ako podjednotka v rámci Baletu SND, s cieľom umožniť výskum súčasného tanca a tvorbu nového divadelného výrazu. Odvtedy táto formácia, ktorú iniciovala Olivera Kovačević-Crnjanski, poskytuje mladým tanečníkom príležitosť skúmať a rozširovať si skúsenosti, umožňuje im zdokonaľovať sa v súčasnom tanci, prostredníctvom rôznych vzdelávacích programov – workshopov a prednášok s eminentnými choreografmi z krajiny i zahraničia. Výsledkom tohto prístupu sú početné predstavenia a choreografické miniatúry.

(text, založený na zdrojoch a dokumentácii, zostavila Dr. Milena Leskovac)
Literatúra (výber urobila Ira Prodanović): https://www.snp.org.rs/ (text napísala Dr. Milena Leskovac); Zborník Matice srbskej pre scenické umenia a hudbu č. 45, Nový Sad, Matica srbská, 2011. (Dr. Svenka Savić, Choreografi Baletu Srbského národného divadla: Iko Otrin (1963 – 2011); Gabriela Teglaši Velimirović, Balet Srbského národného divadla v novej budove; Svetozar Rapajić; Ljiljana Mišić, Balet – dlhá cesta k rovnosti, Scena – časopis pre divadelné umenie, Nový Sad, Sterijino pozorje, 2011; Ljiljana Mišić, Choreografi a tanečníci – baletný stroj času slovom a obrazom, Divadlo č. 3, Nový Sad, 1986; Ljiljana Mišić, Balet z pier vyše päťdesiat spolupracovníkov časopisu Divadlo (1968 – 88), Divadlo č. 2/3, Nový Sad, 1988; Štyridsať rokov Baletu Srbského národného divadla, monografia (pripravili Vesna Krčmar, Dušanka Radmanović, Smiljana Lagator, Dobrila Novkov), Nový Sad, Srbské národné divadlo, 1990; Ljiljana Mišić, Umelecký tanec v Novom Sade od roku 1919 do roku 1950, Nový Sad, Divadelné múzeum Vojvodiny, 2009; Encyklopédia Nového Sadu, red. D. Popov, ročník 3, Nový Sad, 1994.

KNIŽNICA

Srbská čitáreň sa 16. júla 1861 rozhodla založiť Srbské národné divadlo a zveriť vedenie divadla Jovanovi Đorđevićovi (1826 – 1900). Ten začal zbierať a zaobstarávať divadelné diela a odbornú literatúru pre potreby Divadla. V sérii článkov publikovaných v Srbskom denníku vyzval Srbov, aby podporili iniciatívu na založenie Divadla. Čoskoro prišli finančné príspevky, predmety vhodné na divadelné rekvizity, knihy: domáce, zahraničné preložené aj nepreložené dramatické texty, a na základe týchto textov sa inscenovali posrbčené hry. Divadlo si tiež vymieňalo hry a niektoré kusy zo svojho repertoáru s inými divadlami. V roku 1872 Správa Srbského národného divadla vydala vybrané diela, upravené na predstavenia a vydala ich ako Zborník divadelných diel, v štyridsiatich zväzkoch.

Zoznam kníh obnovených v knižnici Srbského národného divadla počas roku 2019. Chronologický zoznam nových kníh v knižnici Srbského národného divadla v období január – október 2018.

Knižnica v súčasnosti uchováva viac ako desať titulov zo Zborníka divadelných diel: druhé vydanie hry Kapor od Jovana Jovanovića Zmaja z roku 1876; Kráľova sestrička od Milana Jovanovića z roku 1872; druhé revidované vydanie Maxima Crnojevića od Lazu Kostića z roku 1887; Rómeo a Júlia od Williama Shakespeara z roku 1876 a ďalšie dramatické texty. Knižnica uchováva časopis Divadlo (Pozorište) od prvého čísla z roku 1871. Najstaršie dramatické texty boli pre potreby hercov odpisované a tak rozmnožované. Odpisoval ich pisár a archivár divadelných diel, ale stávalo sa, že si herci diela a role odpisovali sami. Ani jeden takýto text sa však nezachoval, pretože v noci z 22. na 23. januára 1928 vypukol požiar v budove Dunđerskovho divadla. Požiar zničil archív a knižnicu, ako aj bohatú zbierku dekorácií a kostýmov. Zhorelo 4 000 kníh, vrátane prvých vydaní dramatických textov Stefana Stefanovića, Jovana Steriju Popovića, Konstantina Popovića Komoraša, Joakima Vujića, Jovana Subotića, Kostu Trifkovića, Lazu Kostića a ďalších srbských spisovateľov.

Po požiari, v roku 1929 Národné divadlo Dunajskéj bánoviny, pod vedením Marka Maletina, urobilo veľa pre obnovu Knižnice. Do roku 1941 zaobstaralo viac ako 2 000 kníh. Knižnica bola počas vojny značne poškodená. Po druhej svetovej vojne Srbské národné divadlo pokračovalo v práci a začalo systematicky rozširovať svoju zbierku o dramatickú, hudobnú a inú odbornú literatúru. V roku 1947 bol zamestnaný prvý knihovník a hudobný archivár Đura Davidovac (1898 – 1968), ktorý začal s organizáciou zbierky a katalogizáciou. Knižnicu úspešne riadila, počas nasledujúcich troch desaťročí, Slavka Vidaković až do roku 1995, najprv samostatne a neskôr s už zosnulou Ivankou Maksimović.

Zbierka knižnice sa neustále rozširuje a dosiahla 26 000 odborných divadelných publikácií, početné tituly periodík a viac ako 3 200 rôznych titulov dramatických textov. Unikátne predmety, časopisy a staré a vzácne knihy sa používajú v čitárni. Knižnica získava publikácie nákupom, darmi a medziknižničnou výmenou. Vedie menný, predmetový a odborný katalóg, katalóg dramatických titulov, elektronický katalóg a katalóg CD a DVD. Knižnica Srbského národného divadla je, v súčasnosti, považovaná za jednu z najlepšie vybavených a najodbornejších špeciálnych divadelných knižníc.

UMELECKÝ ARCHÍV

Archív Srbského národného divadla sa začal formovať v deň založenia SND. Celý fond materiálov súvisiacich s prácou Srbského národného divadla sa rok čo rok zväčšoval, a tak vznikol Archív. Archív systematicky zhromažďuje, eviduje a spracováva materiál súvisiaci s umeleckou tvorbou Divadla.

Materiály súvisiace s prácou Srbského národného divadla sú dnes uložené v troch inštitúciách: materiály súvisiace s obdobím pred druhou svetovou vojnou sa nachádzajú v Divadelnom múzeu Vojvodiny, potom o niečo menšia časť v Archíve Vojvodiny, najmä materiály súvisiace s prácou Spoločnosti pre Srbské národné divadlo, zatiaľ čo Archív Srbského národného divadla uchováva materiály súvisiace s prácou Srbského národného divadla od druhej svetovej vojny až po súčasnosť.

Archív obsahuje materiál súvisiaci s umeleckou tvorbou Divadla. Uchováva svedectvá o práci (plagáty, programy, makety, scénografické a kostýmové náčrty, fotografie, ocenenia, tlačové výstrižky) všetkých troch divadelných umeleckých jednotiek: Činohry, Opera, Baletu, od druhej svetovej vojny až po súčasnosť, ako aj spisy všetkých bývalých a súčasných zamestnancov SND. Celá zbierka materiálov je k dispozícii teatrológom a divadelným historikom, ako aj všetkým ostatným výskumníkom. Archív tiež poskytuje odbornú a vedeckú pomoc každému vedeckému pracovníkovi, výskumníkovi a historikovi Srbského národného divadla.

POKLADŇA

Pracovná doba:

V PRACOVNÉ DNI od 10:00 do začiatku posledného predstavenia,
V SOBOTU od 14:00 do začiatku posledného predstavenia a
V NEDEĽU, ak sa koná predstavenie – od 17:00 do začiatku predstavenia

JAVISKÁ- TECHNIKA

Javisko Jovana Đorđevića alebo Veľká sieň, má hľadisko s 935 miestami na sedenie.
– prízemie 727 miest
– balkón 208 miest

Javisko Peru Dobrinovića alebo Malá sála, má hľadisko s 373 miestami na sedenie.

Komorné javisko má hľadisko so 118 miestami na sedenie.

KONTAKT

SRBSKÉ NÁRODNÉ DIVADLO
Pozorišni trg 1, 21101 Nový Sad
+ 381 21 6621 411